Uplynie 50 rokov od Nepelovho zisku zlata na ZOH v Sappore

Bratislavčan Nepela začal s krasokorčuľovaním ako sedemročný. Pod vedením trénerky Múdrej bol počas celej svojej kariéry, ktorá trvala 15 rokov. Bol osemnásobným majstrom ČSSR, päťnásobným majstrom Európy, trojnásobným majstrom sveta a

akademickým majstrom sveta, keď v Sappore získal zlatú olympijskú medailu.

 

Nepela v roku 1971 po prvom svetovom a treťom európskom titule vyhral v novinárskej ankete o najúspešnejšieho športovca ČSSR. Do Sappora prišiel už ako úradujúci majster sveta a štvornásobný majster Európy v sérii. Logicky bol najväčší favorit mužskej súťaže. V Sappore zajazdil povinné cviky perfektne, v utorok a v stredu 8. a 9. februára absolvoval po tri paragrafy. Nepela mal po úvodnej časti olympijskej súťaže veľký náskok pred svojimi súpermi. Trénerka Múdra na jeho vtedajšiu formu spomínala s úsmevom a podľa jej slov aj keby sa šúchal po zadku, asi by mu zlato už neušlo.

Po dni voľna nasledovala voľná jazda. Na úvod svojho finálového programu skočil Nepela čistého trojitého salchowa. Pri následnom trojitom odpichnutom rittbergri spadol, ale bleskurýchlo bol späť na nohách a pokračoval v nastúpenom rytme a tempe. Ďalej skákal precízne, nekalkuloval a už nechyboval. Od rozhodcov si za technickú hodnotu vyslúžil sedemkrát známku 5,8, raz 5,7 a 5,9. Za umelecký dojem sa objavila dvakrát 5,7 a zvyšok 5,8. Bola to síce až štvrtá najlepšia voľná jazda, ale stačila na suverénny triumf. Strieborný Sergej Četveruchin zo ZSSR i bronzový Francúz Patrick Péra výrazne bodovo zaostali.

 

Nepela bol do roku 2010 jediným Slovákom, ktorý zvíťazil na ZOH. Česko-slovenská výprava sa v Sappore tešila aj z dvoch bronzových medailí. O jednu sa postarala na päťkilometrovej trati bežkyňa na lyžiach Helena Šikolová, o druhú tím hokejistov. V ňom boli aj dvaja Slováci - brankár Vladimír Dzurilla a obranca Rudolf Tajcnár. Dzurilla získal po bronze v Innsbrucku 1964 a striebre v Grenobli 1968 už tretiu olympijskú medailu.

Nepela sa lúčil ako olympijský víťaz, päťnásobný európsky a trojnásobný svetový šampión. Posledný veľký triumf slávil na MS 1973 v Bratislave, kde uspel napriek tomu, že v mužskej súťaži po prvý raz pribudol krátky program. Nepelova kariéra na amatérskom ľade symbolicky vyvrcholila na zimnom štadióne, ktorý sa pred MS 2011 v hokeji prebudoval na modernú ľadovú arénu nesúcu jeho meno – Zimný štadión Ondreja Nepelu. Po skončení kariéry zamieril do revue Holiday on Ice, kde ako sólista pôsobil 13 rokov.

Po získaní trénerskej licencie v roku 1986 odišiel do Nemecka, kde viedol domácu nádej Claudiu Leistnerovú, budúcu majsterku Európy. V roku 1988 aj vďaka práci Nepelu Leistnerová už siahala po stupňoch víťazov na ME aj v Prahe, ktorá Nepelu privítala na tribúnach 14-tisícovej športovej haly aplauzom. Leistnerová dosiahla o rok na to svoj najväčší životný triumf – zlatú medailu v súťaži žien, 21. januára 1989 v Birmihgname. Nepela zomrel 2. februára 1989 vo veku 38 rokov v nemeckom Mannheime.